O dome

Autor: Chlaďovci | 3.7.2013 o 8:22 | (upravené 4.7.2013 o 23:21) Karma článku: 16,82 | Prečítané:  8858x

Pred rokom na jar sme hľadali miesto, na ktorom strávime zvyšok pobytu v Kanade. Prehŕňali sme sa inzerátmi a chodili na obhliadky domov. Presne sme vedeli, čo chceme. Najdôležitejšie bolo, aby sa dom/byt nachádzal v zabývanej štvrti, na pešiu vzdialenosť do obchodu, škôlky, aj na detské ihrisko. Vďaka tomu by sme auto využívali čo najmenej.

Potom sme našli nenápadný inzerát. Stručný a bez fotiek. Marek sa telefonicky dohodol s majiteľom a zašiel tam po práci. Dom bol úplný opak toho, čo sme hľadali. Na vidieku, ďaleko od všetkého, okolo len farmy a les. Navyše bol v hroznom stave, práve ho renovovali. Ani neviem prečo, cez víkend sme sa naň išli ešte raz pozrieť. Z diaľnice po úzkej ceste, pomedzi farmy a jabloňové sady, okolo domov, vysokých stromov a dažďových jazierok. Nikde žiadne múry ani ploty. Dom sa nezdal veľký. Nenápadný bungalov s malými oknami, obkolesený trávou a stromami. S majiteľom Vincom sme vošli dnu, do veľkej miestnosti, kde mala byť obývačka s kuchyňou. Vtedy tam však nebolo nič, len špinavé obité steny a rozmlátená dlážka, z ktorej trčali veľké klince a roztrhané kusy starého linolea. Jednu celú stenu zaberalo obrovské trojité okno, ktoré sme z príjazdovej cesty nevideli. Za ním tráva, les a zapadajúce slnko, ktoré osvetľovalo celú izbu. Stena oproti oknu obložená kameňom a v nej starý krb. Nad hlavou vysoký drevený strop s hrubým trámom v strede. Pôsobil ako nový, úplne inak ako zvyšok izby. Spýtala som sa majiteľa - strop ste už zrekonštruovali? On na to - nie, je pôvodný. Postavila som sa do mäkkého svetla v strede miestnosti, pozerala cez okno a nemala chuť odísť.

Vince: Dom bol na predaj veľmi dlho, banka sa ho nevedela zbaviť. Nikto ho nechcel, v takom bol stave. Keď sme sem prvýkrát prišli, žena odtiaľto doslova utiekla. Do takéhoto niečoho sa vraj púšťať nebude. A to už máme zopár renovácií za sebou. Prehovoril som ju, aby sme si dom ešte raz obzreli. Nakoniec súhlasila, že ho kúpime.

Prezreli sme si zvyšné miestnosti a vypočuli plán rekonštrukcie. Vonku sme sa postupne zoznámili s Vincovou ženou, bratom, otcom, mamou a strýkom. Na oprave domu pracovala celá rodina. Kým sme spolu hovorili, niekoľkokrát okolo nás prebehli majiteľove tri deti - šťastné, zablatené a polepené živicou.

Večer sme zavolali Vincovi, o niekoľko dní neskôr podpísali nájomnú zmluvu a o dva mesiace sme sa nasťahovali.

01.jpg

 

V dome sme bývali asi tri týždne, keď sa raz, krátko po obede, ozvalo tiché zaklopanie. Pred dverami stáli dve ženy. Jedna vyzerala veľmi staro a unavene, druhá bola o čosi mladšia. Matka s dcérou.

Viem, že je to veľmi trúfalé, ale chceli by sme vás poprosiť... Viete, tuto moja mama tento dom stavala... Ja len, že by sme ho chceli ešte raz vidieť...

Vošli dnu, stará pani zastala a pomaly sa obzerala. Povedala som im, aby si sadli, urobím im kávu. Pani len jemne pokrútila hlavou a bez slova hľadela von oknom z rovnakého miesta, na ktorom som pred tromi mesiacmi stála ja.

Keď sme sem prišli, bolo to ako na konci sveta. Len farmy, malý obchod a škola. S mojimi deťmi som doma vždy hovorila len po holandsky. Keď šiel najstarší do školy, nevedel po anglicky ani slovo. Naučila som ho len, ako sa vypýtať na záchod. Učiteľka ma ukľudnila, vraj za tri mesiace už bude vedieť všetko, čo treba. A tak aj bolo... Na poli za domom sme mali skleníky, bola to ťažká robota. Ale pekná. Vtedy sme boli zdraví a silní... Tento dom pre nás staval manželov kamarát. Dal si záležať. Požiadala som ho, aby všade, kde sa dá, urobil skrine. Chcela som aj posuvné dvere. Aj prístrešok nad terasou mi urobil. A tento strop. Stále tu je, rovnako pekný... Tu bola stena a tu jedálenský stôl. Deti si pri ňom písali úlohy... Cez okno sme videli dole v údolí rieku. Aj vy ju uvidíte v zime, keď opadnú listy zo stromov... Teraz už ľudia stavajú väčšie domy, tento je malý. Ale keď sme ho postavili, bol to palác. V tom čase tu v okolí krajší nebol... Ale nedarilo sa nám. Všetko sme museli predať a odsťahovať sa do mesta. Deti vyrástli, muž zomrel. Bývam v jednom penzióne, postupne sa tam prisťahovalo niekoľko ľudí, ktorí kedysi farmárčili v tejto oblasti. Tak sme sa tam po rokoch opäť stretli a môžeme spomínať... Občas ma dcéra prevezie autom okolo tohto domu. Videli sme, ako to tu upadá. Nikto sa o to nestaral. Až teraz sme si všimli, že sa tu niečo deje, tak sme sa odvážili zaklopať. Báli sme sa, že na nás pustíte psa. Ďakujem, že ste nás nevyhnali. Potrebovala som to tu ešte raz vidieť.

Pri odchode ma objala a na ramene mi nechala zopár sĺz. Vedela som, že sa sem už nikdy nevráti.

03.jpg

 

Počas prvých mesiacov sa objavilo niekoľko problémov, ktoré sme však ľahko vyriešili. Hlavne vďaka Joeovi, Vincovmu otcovi, ktorý býva kúsok od nás. Vie urobiť a opraviť skoro všetko v dome. Ak na niečo nestačí sám, vie na to zohnať ľudí. Stále niečo robí - vŕta, reže, píli, kope, seje. Za celý čas, čo sme tu, som ho nevidela ani raz sedieť. Ani neviem, či to okrem času, keď šoféruje, dokáže.

Joe: Mal som 16 rokov, keď som sem prišiel. Sám. Bolo to veľmi ťažké, rok som každý večer plakal, potom som si trochu zvykol. Moja žena je z toho istého mesta ako ja, ale do Kanady prišla, keď mala 12 rokov. Chodila tu do školy, mala tu rodičov, brata aj priateľky. Toto bol jej domov. Keď som jej povedal, že sa chcem vrátiť do Talianska, nepáčilo sa jej to. Ale videla, ako trpím, tak súhlasila. Vtedy sme už mali tri malé deti. Pochádzame z malého mestečka a do neho sme sa aj vrátili. Mali sme dosť veľa ušetrených peňazí, tak som si so švagrom založil malú stavebnú firmu. Podnikali sme 2 roky, za ten čas sme nezarobili ani na jedlo. Keď sa peniaze minuli, mal som na výber - buď pôjdem robiť niekam do dielne za mizerné peniaze, alebo sa vrátime do Kanady. V tom meste nie je práca. Vedel som, že ak zostaneme, naše deti tam nebudú mať budúcnosť, nevydržia, jedného dňa odídu a my zostaneme sami. Tam by sme trpeli všetci, v Kanade len ja. Tak sme sa vrátili sem... Veľmi mi však chýba zvyšok rodiny. Preto máme so ženou dohodu. Keď už je to pre mňa príliš ťažké, zbalím si kufre a odídem do Talianska - na týždeň, dva, alebo aj na mesiac. Nie je to ľahké. Avšak všetka tá bolesť má zmysel. Tu v Kanade je a aj bude roboty dosť. Deti bývajú neďaleko od nás, môžem sa s nimi aj s vnúčatami kedykoľvek vidieť. Majú dobré vzdelanie aj prácu. Nehrozí, že odídu na druhý koniec sveta.

Prvé leto bolo horúce a suché. Jeseň na okraji lesa farebnejšia ako ktorákoľvek v minulosti. Chodili sme na okolité farmy oberať ovocie a zeleninu. Pri dome sme sadili kvety a kríky. Občas sme zašli na pláž k jazeru alebo len tak do mesta. V zime sme zapadli snehom, deťom ukazovali stopy zvierat a často kúrili v krbe. Na jar vonku všetko rozkvitlo a my sme ďalej sadili, upravovali a polievali. Tak trochu pre seba, ale hlavne pre niekoho, kto príde po nás. Zvykli sme si na zvieracích susedov a oni si zvykli na nás. Už si pamätáme, že nemáme nechávať pootvorené okno na pivnici, lebo had sa prekĺzne aj cez malú medzeru. Vieme, že ak sa pozabudneme pri čítaní, tak po polnoci uvidíme medvedíka čistotného prechádzať sa po okennom parapete a cez sklo nazerať do obývačky. Ak ráno vstaneme skôr a vyjdeme na terasu, možno vyrušíme kojota pri naháňaní králikov, ktoré sú v zime také hladné, že zjedia aj výhonky ruží s ostrými tŕňmi. Zistili sme, aké plaché sú divé moriaky. Ak pred nás na trávu zrazu z oblohy spadne myš, vieme, že mladé jastraby sa učia loviť. A tiež, že biely poskakujúci fliačik je laň miznúca v lese.

04.jpg

 

05.jpg

 

06.jpg

 

S Marekom sme už bývali v niekoľkých krajinách. Je to pre nás najlepší spôsob spoznávania. Za posledných desať rokov sme vystriedali veľa domov a bytov. Vždy, keď uplynul určený čas, pohli sme sa ďalej. S radosťou, ale aj s trochou smútku. Avšak zo všetkých dverí, ktoré sme za ten čas za sebou zavreli, z týchto sa nám bude odchádzať najťažšie.

07.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?