reklama

Navrat domov

Indicky zapisnik, den 44 (18.04.2006 uto)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Po velmi dlhom case sa opat dostavame k blogu. Ale radsej neskor ako nikdy. Par slov o poslednom dni naseho pobytu...

Ranajkujeme opat v German Bakery na Paharganji. Pecivo tu maju vyborne, cerstve. Ale aj tak sa uz tesime na obycajne slovenske rozky :)

V hoteli si objednavame taxi na vecernu cestu na letisko. Platime vopred. Tulame sa po Paharganji. Okolo obeda ideme skontrolovat maily. Lenke odpovedali zo Slovenskej ambasady - v uradnych hodinach mozeme prist na navstevu. Berieme si riksu a vezieme sa k ambasade. Mame este chvilu cas, tak sa prechadzame po Nehru parku. Je tu prijemne. Po chodniku pred nami ide mlada indka v nadhernom hodvabnom sari. Pri jazierku zbadame sochu Lenina. Pri predoslej prechadzke sme si ju nevsimli. Marek neodola a zapozuje, Lenka foti. Pomaly prechadzame k ambasade. Straznik nas ohlasuje na urade. Po doobedi stravenom v teple a smogu stareho Dilli sme poriadne spoteni a zapraseni. Ujima sa nas mlada prijemna pani. Je pekne upravena, navonana. Pripadame si pri nej, hm, zvlastne... Lenka si zrazu spomenie na vsetku kozmetiku, co ma doma. Veru, o dva dni budu ocne tiene opat dolezite. Caka nas navrat do "zapadnej" civilizacie... Areal ambasady je rozdeleny na cesku a slovensku cast. Deli ho len cesta. Ak ste na jednom chodniku, ste na slovenskej pode, druhy chodnik je uz ceska poda. Pozor na prekrocenie hranic :) Chvilu sa prechadzame po slovenskej casti, rozpravame sa, ako je tu dnes a ako tu bolo v minulosti za Ceskoslovenska. Zhruba po pol hodine dakujeme pani za cas a s tuzbou po sprche sa lucime. Zaciname si uvedomovat, ze sa nas tulacky vylet pomaly konci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cestou z ambasady ideme este raz na (podla reklamy) 100% vegetariansku zmrzlinu do Nirulas. Je vyborna. Berieme si riksu a vraciame sa do hotela. V izbe definitivne vyradzujeme veci, ktore uz nebudeme potrebovat a ktore tu nechame. Zvysok balime do ruksakov. Pri zapalenych tycinkach si citame, oddychujeme, pocuvame Gotan Project, ktory si pustaju francuzi v izbe pod nami. Na veceru ideme do restauracie na streche. Vyprazane syrove momo nesklame. Vychutnavame si vecernu atmosferu mesta okolo nas, nalada sa nam po troske meni na melancholicku.

Vraciame sa do hotela. Taxi na letisko prichadza skoro s hodinovym meskanim. Do odletu mame 3,5 hodiny, takze sme zatial kludni, mali by sme to stihnut. Lucime sa s majitelom hotela, ten nas vsak skoro nevnima. Niet sa co cudovat - cely vecer pofajcieval s francuzmi na terase, takze kontakt s realitou ma teraz dost obmedzeny. Na rozlucku nam venuje jeden prazdny skleny pohlad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Taxi sa s nami prediera bocnymi ulickami. Zrazu zastavuje pred benzinovou pumpou. Sofer nam vysvetluje, ze musime vystupit, lebo pri tankovani turisti nesmu byt v taxikoch. S pocitom nedovery vystupujeme, ruksaky zostavaju v aute. Dufame, ze sa nic nezomelie. Chlapik nastastie natankuje rychlo, takze za chvilku sme spat v taxiku. Konecne smerujeme na letisko. Do odletu mame 3 hodiny. Este stale sme kludni. Cez mesto prechadzame pomerne rychlo, pri prichode na vypadovku vsak narazime na poriadnu zapchu. Sofer nadava. Vysvetluje nam, ze je to hlavna vypadovka z mesta, takze aj v takuto nocnu hodinu je uplne plna. Doprava sa postupne zastavuje uplne. Nas sofer odbocuje do prazdne bocnej ulice, kadial prechadzame pomerne rychlo. Po chvili sa vsak opat napajame na hlavnu cestu. Kluckujeme pomedzi auta, uhaname po krajnici, niekolko krat sa len tak-tak vyhybame zrazke. Nakoniec vsak opat uviazneme a dalej sa posuvame len po centimetroch. Po hodine mame za sebou zhruba polovicu cesty. Klud nas pomaly zacina opustat. Vydychneme si az po odboceni na cestu na letisko. Nastastie je skoro prazdna. V taxiku sme stravili hodinu a pol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rychlo vystupujeme, vchadzame do letiskovej haly a utekame na check-in. Je tu strasne vela ludi. Postavime sa do radu na nas let. Asi po 10 min cakania k nam prichadza letuska a upozornuje nas, ze sme si mali dat pri prichode na letisko skontrolovat batozinu. Vraciame sa teda k hlavnemu vchodu, kde stojime v rade na rentgen batoziny. So skontrolovanymi a oznacenymi ruksakmi bezime spat do naseho radu. Ten uz medzitym podrastol. Cakame asi 15 minut, ked k nam opat prichadza letuska. Vsimla si, ze mame len ruksaky (vacsina ostatnych pasazierov ma kopce kufrov), tak nas berie na check-in pre business class, kde sme vybaveni hned.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do odletu zostava hodina a pol. Mame pocit, ze vsetko v pohode stihneme. Radujeme sa vsak predcasne. Az teraz narazame na skutocny problem a chapeme, preco sa letusky tak snazili, aby boli pasazieri co najrychlejsie vybaveni. Pred nami sa vlni dlhy (velmi dlhy) rad ludi, cakajucich na opustenie krajiny. Stojime teda v dalsom rade a pomaly nas to prestava bavit. Vypisujeme tlaciva a pomalicky sa krok za krokom posuvame. Okolo radu cakajucich prechadzaju letusky spolocnosti, ktorych lietadla by mali odlietat v najblizsich minutach, a nahlas volaju cislo letu. Ak sa im podari najst pasazierov, ktori este cakaju na vybavenie, beru ich dopredu. Od unavy uz ledva stojime na nohach. Nakoniec sa nam dari zvladnut aj poslednu kontrolu. V rade sme stravili viac ako hodinu. Rychlo sa presuvame k nasej brane. Zistujeme, ze sme tu jedni z prvych. Zaciname tusit, ze let sa oneskori. Je to tak. Ked konecne vzlietneme, mame hodinove meskanie. Pri ceste do Indie sme s All Italiou boli velmi spokojni. Pri ceste spat sme vsak dost rozcarovani. Na jedenie dostavame len nejaky maly snack, na pitie maju len vodu a pomarancovy dzus. Po dvoch hodinach letu uz maju na pitie len vodu. Naozaj nic ine, len vodu. Letuska sa ospravedlnuje, ze im v Indii nedoplnili bar.

Po pristati v Milane sme poriadne vyhladovani. Odbavenie nas nastastie velmi nezdrzi, takze sa rychlo presuvame do haly a pustame sa na prieskum jedalenskeho "kutiku". Obaja si k jedlu automaticky davame piccollo. Konecne si po siestich tyzdnoch vychutnavame dobru kavu. Po par hodinach cakania nastupujeme do lietadla a odlietame do Prahy.

V Prahe na letisku vsetko prebieha v pohode, okrem colnika, ktory sa nas pyta, ci sme si z Indie nahodou nepriniesli aj nejake rastlinky. Pozerame na neho ako na blazna. Nic take si samozrejme nevezieme. A aj keby sme viezli, co si mysli? Ze sa hned tam na mieste prizname, vsetko vybalime a este sa za to ospravedlnime? Nase pohlady to asi hovoria za nas, lebo colnik nas bez dalsich podobnych otazok pusta dalej.

Cestou z letiska si pri pohlade z autobusu uvedomujeme, ako je tu vsade cisto. Ziadne hromady odpadkov, suche cesty. Ziadne zvierata, len sem-tam pes. A hlavne vsade velmi malo ludi. Kam sa vsetci podeli? A preco zrazu vsetci tak narastli? Pri nastupovani do preplneneho metra mame pocit, ze by sa tam zmestilo este ovela viac ludi.

Cesta z Prahy v lehatkovom vozni nam naposledy pripomenie nase putovanie. India je za nami...

Chlaďovci

Chlaďovci

Bloger 
  • Počet článkov:  107
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu